Z oparu zabudnutých mýtov k nám po piatich rokoch opäť prehovoria majstri pátosu, notoricky známi ako BAL SAGOTH. Naposledy sa nahrávkou „Atlantis Ascendant“ veľmi nezaskveli, novinka mala ambíciu tento šrám na ich štíte napraviť. Ako dopadol možno posledný boj hrdinov Albionu zhmotnený do Chtonických kroník, snáď poodhalia ďalšie riadky. Kto nemá rád prílišný pátos v hudbe, kto nemá rád rôzne hrdinské klišé, ten by sa mal tejto kapele a tomuto albumu vyhnúť. Snaha o pompu, bombastické vyznenie a veľkolepé aranže sprevádzajú BAL SAGOTH od vzniku a stali sa ich „trademarkom“.
Očakávať zídenie z tejto cesty by bolo absolútne nereálne, a tak nás čaká šesťdesiat minút toho pravého „war metalu“. Schéma, ktorú rozpracovali samotní Angličania velí, že úvod sa ma začínať majestátnym introm, a tak ho tu máme v plnej kráse... alebo skôr v plnom klišé. Poctivo vygradovaný marš „The Sixth Adulation Of His Chtonic Majesty“ prestúpi do tancovačky „Invocations Beyond The Outer-World Night“. Za dlhým názvom sa tradične skrýva rozsiahly epický príbeh (pre niekoho rozprávka), poskladaný z rôznych mýtov. Čo hudobne upúta ako prvé, je veľmi masívny zvuk nahrávky s poriadne „špinavými“ gitarami. BAL SAGOTH poriadne pritlačili na pílu, a to je len dobre. Agresívnejšia poloha a prepracovanejšie bicie inšpirované odkazom vlastnej blackovej minulosti premiešané s porciou deathu pôsobia oproti ťažkým koketovaním s heavy metalom na „Atlantis Ascendant“ uspokojivo. Nechýba ani poriadna porcia nezbytného „symfonického“ a atmosférického elementu v podobe „rozevlátých“ klávesových plôch. Absolútne klasickým a neprehliadnuteľným prvkom je energický vokál pána Byrona, ktorý je ale tentokrát viac položený do polôh recitačných, než do ostrého havranieho škreku. Bod k dobru. Dvojka s tradične dlhým názvom „Six Score And Ten Oblations To A Malefic Avatar“ pokračuje v solídnom veľko-epickom štýle, zabrúsime aj do pomalších vôd až k skvelému záveru, kde kapela ukazuje svoj plný potenciál. Prvykrát som veľmi príjemne prekvapený záverečnou klepačkou prestriedanou atmosférickými časťami a pôsobivým dramatickým vyvrcholením. Plný zásah sa však pre mňa dostavuje v nasledujúcej „The Obsidian Crown Unbound“, ktorá je tématickým (a aj kvalitatívnym) pokračovaním siedmej skladby z albumu „Starfire...“. Pestrá kombinácia toho najlepšieho, čo robilo album z roku 1996 zaujímavým, spolu s mohutnou nosnou deathovou časťou a excelentne zakomponovanými recitálmi, až po vyklepané blackové finále s hradbou kláves, mi nedovoľujú nič iné len vykúzliť spokojný úsmev na tvári. Obdobne dobrých momentov obsahujú „The Chtonic Chronicles“ ďaleko viac (úvodný nárez v „Shackled To The Trilithon Of Kutulu“ alebo masívna „Beneath The Crimson Vaults Of Cydonia“).
Čo je horšie, nájde sa aj dosť „vypchávkových pasáží“, ktoré sú podivne spojené hlavne s použitím blackových vokálov. Osobne si myslím, že Byronovi by stačilo temer všetko dramatizovane odrecitovať a blackový typ vokálu a aj dané pasáže úplne vypustiť. Najvypuklejšie sa tento problém prejavuje v kombinácii až s temer infantilnými riffmi a popevkami typu do-re-mi v skladbe „Arcana Antediluvia“. A vôbec táto skladba je jasne najslabším miestom albumu. Čo by som vytkol, sú ešte trocha zbytočne rozťahané klávesovky, ktoré dosť kúskujú inak dobrú dynamiku albumu. V princípe mi ale nevadia, nie sú však v ničom prevratné. A čo ďalšie? No samozrejme, tony klišé, tony pátosu, gýč, tony prehnanej snahy o veľkoleposť, atď. Boli by však BAL SAGOTH bez toho tou istou kapelou? Myslím, že nie...a komu to prekáža, ten túto recenziu až sem nedočítal. Aby som tento elaborát už ďalej nenaťahoval: verím, že sa týmto s nami kapela nelúči, aj keď sa tento album u mňa radí až za dvojku „Starfire ...“ a „Power Cosmic“.